ŽDU

Ako vzniká pocit

Kedysi si ľudia mysleli, že naše telo je riadené srdcom. Veď aj dnes často hovoríme: "Hovorím to zo srdca", alebo "Cítim to v srdci". Je pravda, že činnosť srdca súvisí s našimi pocitmi - keď nás niečo vystraší, cítime, ako sa nám srdce rozbúcha. Dnes ale vieme, že srdce je sval, ktorý pumpuje krv, a tým zásobuje jednotlivé časti tela živinami. Vieme tiež to, že celé maše telo kontroluje mozog.

Ľudský mozog je najzložitejšia hmota vo vesmíre, akú poznáme. Aj mozog muchy je zložitejší, ako ktorýkoľvek počítač. Mozog tvoria sústavy nervových buniek - neurónov, ktoré sú navzájom pospájané do sietí tak, že si môžu odovzdávať informácie o svojom stave. Mozog je s telom spojený miechou. Prostredníctvom miechy mozog prijíma a vysiela informácie do celého tela. Z miechy ďalej vychádzajú "tenšie" nervy do celého tela.

Nervový systém človeka Obr. 1 Nervový systém človeka

Práve mozog rozozná, že cítime niečo studené alebo teplé, že vidíme farby alebo počujeme hudbu. Informácie o tom mu poskytujú zmyslové centrá. Bez zmyslových centier by sme nevideli, nepočuli, necítili, nechutnali ani nehmatali. Mozog mimo toho, že prijíma informácie o tele, ovláda naše pohyby, myslenie, pamäť. Jednotlivé mozgové centrá riadia dýchanie, trávenie, činnosť srdca, ďalšie myslenie a rozhodovanie. Ako však môže mozog rozoznať, čo sa práve deje napríklad s končekom prsta?

Nervy prechádzajúce každým kúskom tela si môžeme predstaviť ako elektrické káble. Celým naším telom tak pulzuje elektrina. Tieto elektrické signály sú veľmi slabé. Značne slabšie ako elektrina vreckovej baterky. Aj to však stačí na to, aby do mozgu preniesli informáciu, alebo aby prinútili pracovať svaly. Nazývajú sa nervové impulzy.

elektrická aktivita nervu Obr. 2 Zobrazenie toho, ako závisí od času elektrické napätie v rozvodnej sieti a elektrická aktivita nervu

Akonáhle zmyslová bunka zaznamená nejaký podnet, začne vysielať množstvo signálov. Je to teda reakcia tela na určitý podnet. Podnetov, s ktorými sa človek počas dňa stretáva, je obrovské množstvo. Podnetom je napríklad vôňa, ktorú cítime, zvuk, ktorý počujeme, svetlo, ktoré vidíme, ale aj bolesť, tlak alebo teplota. Tieto signály sa potom šíria pozdĺž nervových vlákien. Podobne, ako majú elektrické káble plastický obal, nervy majú tiež svoj obal, ktorý má malé zárezy.

Šírenie nervového impulzu v nervovej bunke Obr. 3 Šírenie nervového impulzu v nervovej bunke

Keď sa napríklad dotkneme prstom horúceho hrnca, pocítime bolesť a ruku automaticky odtiahneme. Nervy najskôr mozgu oznámili, že sa ruka dotkla niečoho nepríjemne horúceho. Mozog následne vydal príkaz svalom, aby ruku rýchlo odtiahli.

Reakcia na podnet Obr. 4 Reakcia na podnet

Vieme, že sme sa dotkli niečoho horúceho. Je to informácia o tom, v akom prostredí sa telo nachádza. Aby sa informácia mohla dostať z končeka prsta až do mozgu, musí existovať citlivý prijímač, ktorý ju dokáže rozoznať. Nazývame ho receptor. Tento prijímač zachytí správu o horúcom predmete, ktorá sa prostredníctvom elektrických impulzov v nerve šíri až do mozgu. Tieto nervy sa volajú senzitívne, informujú mozog o tom, čo sa deje okolo nás. V mozgu sa informácia spracuje, porovná sa s tým, čo už o tej veci vieme. Potom sa mozog rozhodne, čo by bolo pre telo najvhodnejšie. Vieme, že najvhodnejšie je teraz od horúceho predmetu odtiahnuť ruku. Mozog vyšle odpoveď, ktorá sa zasa prostredníctvom elektrických impulzov dostane až k orgánu, ktorý ju vykoná, teda v tomto prípade k svalu. Nervy nesúce informáciu z mozgu do svalu o tom, čo sa má urobiť, sa nazývajú motorické. Jemné elektrické impulzy prechádzajú do svalu, a sval sa napne. Sval začne pracovať a ruku odtiahne. Hovoríme mu efektor.

Nervové dráhy Obr. 5 Nervové dráhy

Nervy prenášajú do mozgu podráždenie z prsta, a mozog zasa prostredníctvom nervov prikazuje, čo majú jednotlivé časti tela robiť. Nerozmýšľali sme pritom, že ruku chceme odtiahnuť, alebo dokonca ako rýchlo alebo akým smerom. Podobne napríklad, keď priblížime nejaký predmet do blízkosti oka, automaticky žmurkneme. Takéto reakcie naše telo chránia. Uskutočnia sa akoby sami, bez kontroly nášho vedomia. Nazývajú sa reflexy.

Reflex je odpoveďou - reakciou tela na určitý podnet. S mnohými reflexmi sa človek už narodí, nemusíme sa ich učiť. Hovoríme im nepodmienené reflexy. Iné vrodené nie sú, učíme sa im, a tak ich "podmieňujeme". Hovoríme im reflexy podmienené. Ak tieto reflexy nebudeme "podmieňovať", po čase dôjde k ich vymiznutiu. Na základe podmienených reflexov sa dokážeme učiť, pamätať si alebo písať.

Ako vznikne podmienený reflex si ukážeme na nasledujúcom príklade. Keď psík dostane potravu, začne sliniť. Nikto ho to neučil, táto reakcia je vrodená. Skúsime ho naučiť niečo nové. Nabudúce namiesto potravy zazvoníme zvončekom. Nič sa nestane, psík sliniť nebude, lebo na to nie je dôvod. A neskôr, vždy, keď bude dostávať potravu, zároveň zazvoňme zvončekom. Potrava aj zvuk zvončeka sú v tomto prípade podnety. Keď to budeme veľa krát opakovať, psík si zapamätá, že spolu so zvukom zvončeka dostane aj potravu. Podmieňovaním sa mu táto informácia uloží v mozgu, ako keď ukladáme na disketu súbor z počítača. Potom už na vyvolanie reflexu bude stačiť zvuk zvončeka. Pes začne slintať a bude čakať, že potravu dostane, hoci ju nevidí ani necíti. Naučil sa niečo nové, vytvoril sa u neho podmienený reflex.

Vznik reflexu Obr. 6 Vznik reflexu

Poznáme nespočetné množstvo reflexov, od jednoduchých, ako je napríklad odtiahnutie ruky od horúceho hrnca až po zložité, ktoré nás chránia pri strate rovnováhy. S mnohými sa narodíme a tieto sú postupne prekrývané tým, čo sme sa v priebehu života naučili. Novú informáciu dávame do vzťahu s predchádzajúcimi skúsenosťami, s náladami, predstavami a túžbami.

Niektoré informácie si zapamätáme iba počas krátkeho obdobia, iné nikdy nezabudneme. Napríklad telefónne číslo kamaráta po čase zabudneme. Ide o pamäť krátkodobú. Táto informácia môže ale prejsť aj do dlhodobej pamäti. To sa stane obvykle vtedy, ak by sme si ju mnohokrát opakovali alebo by mala pre nás zásadný význam. Proces učenia a pamäte je spojený s vytváraním predstáv a emócií. Ak sme sa raz popálili na horúcom hrnci, nabudúce už budeme vedieť, že sa ho nemáme dotýkať, keď je horúci. A nebudeme to potrebovať znovu si "overovať," pretože máme strach z bolesti. Táto informácia môže byť spojená s rizikom možného poškodenia, o ktorom nás informuje bolesť. Má pre nás zásadný biologický význam, a preto je trvale uložená v pamäti. Prepojenie medzi neurónmi sa v tomto prípade stalo trvalé.

Mozog si môžeme predstaviť ako telefónnu ústredňu, ktorá slúži veľkému mestu. Vybiehajú z nej tisíce káblov a ako ľudia telefonujú, v každom okamžiku ústredňa spája množstvo rôznych hovorov. Ľudský mozog súčasne prijíma aj odovzdáva milióny nervových signálov zabezpečujúcich fungovanie organizmu, od riadenia základných životných funkcií až po zložité logické (rozumové) a emocionálne (citové) operácie.

Podobne ako niektoré autá alebo lietadlá, aj naše telo má "autopilota". Je ním mozgový kmeň, je to dolná časť mozgu nachádzajúca sa pri mieche. V tejto časti sú centrá riadiace mnohé funkcie automaticky - bez toho, aby sme si to uvedomovali. Napríklad srdce pumpuje krv automaticky, pľúca väčšinou tiež pracujú automaticky. Mnohé funkcie však podliehajú "centrálnej kontrole", ktorá je zabezpečovaná mozgovou kôrou na povrchu dvoch mozgových pologúľ. Vedeli ste napríklad, že pri pohnutí pravou rukou prichádza signál pre tento pohyb z ľavej strany mozgu a naopak? U mnohých ľudí je dominantná ľavá strana mozgu. Pretože ľavá časť mozgu riadi napríklad aj pohyby pravej ruky, títo ľudia sú praváci. Tí, ktorí majú dominantnejšiu pravú časť mozgu, sú ľaváci.

Ľavá strana mozgu pracuje lepšie s hovoreným aj písaným slovom a s triedením vonkajších podnetov. Pravá časť nám zasa umožňuje vnímať umenie a uplatňuje sa pri tvorivej činnosti.

Dve strany mozgu Obr. 7 Dve strany mozgu

Rozmýšľanie, učenie a pamäť sú výsledkom činnosti mozgu. Nikto presne nevie, akým mechanizmom je vlastne zabezpečovaná pamäť. Pamäť môže byť následok vytvorenia špeciálneho spojenia medzi nervovými bunkami. Ale informácia môže byť do pamäte uložená ako zmena určitej chemickej látky. Sú to veľmi zložité procesy, ktoré dodnes úplne nepoznáme. Avšak ich skúmaním stále získavame nové poznatky.

Nikto nemôže vedieť všetko. Na to je svet príliš rozmanitý. Každý deň ale môžeme niečo nové objavovať. Dôležité je byť zvedavý, nebáť sa pýtať na to, čo nevieme. Verím, že aj vám sa v živote podarí objaviť niečo nové.



Naspäť