ŽDU

O obchode a peniazoch

Kedysi dávno ľudia kočovali z miesta na miesto kvôli potrave. Keď sa naučili pestovať plodiny, usadili sa na jednom mieste a začali obrábať pôdu, stavať domy a chovať dobytok. Tak sa z kočovníkov stali roľníci.

Roľníci k svojej práci potrebovali rôzne nástroje, a tak tí, ktorí boli zruční, prestali sa venovať roľníckej práci a začali vyrábať rôzne kosy, lopaty, pluhy, alebo podkovy pre kone, tiež látky, hlinené nádoby a rôzne výrobky z kože. Tak sa z nich stali remeselníci. Roľníci a remeselníci si vzájomne vymieňali to, čo vypestovali a vyrobili. Museli sa vždy dohodnúť na tom, za koľko múky vymenia napríklad lopatu, za koľko sliepok vymenia pluh alebo za koľko zemiakov vymenia chlieb.

Takýto výmenný obchod bol postupne veľmi zložitý, pretože roľníci aj remeselníci mali veľmi veľa druhov výrobkov, ktoré si mohli vzájomne vymieňať. Aby si to čo najviac zjednodušili, vymysleli platidlo. Jeden človek mal výrobok a druhý, keď ho chcel mať, musel zaň platidlom zaplatiť. Pre nás sú dnes platidlom peniaze, ale kedysi dávno sa ako platidlo používalo železo v tvare prútov (v časoch Veľkej Moravy), obilie, kožušiny, plátno (odtiaľ pochádza slovo platiť), dobytok (v starom Ríme), ulity morských slimákov (na ostrovoch v Tichomorí), ryža (v Japonsku) alebo vzácne korenie. Prvými kovovými platidlami boli mince, ktoré mali rôzny tvar a boli vyrobené zo zlata alebo zo striebra. Ich hodnota závisela od toho, koľko zlata alebo striebra obsahovali.

Dnešné mince sú tiež vyrobené z kovu, ale ich hodnota už nezávisí od toho, z čoho sú vyrobené. Okrem mincí sa začali používať aj papierové peniaze - bankovky. Hodnota bankovky spočíva v tom, že banka alebo štát, ktorý bankovku vydal sa zaviaže každému, kto by ju chcel vrátiť, že mu vydá také množstvo zlata, ktoré zodpovedá hodnote bankovky. Prvé papierové peniaze sa používali v Číne, a to už v 11. storočí. Väčšina štátov používa svoje vlastné peniaze, ktorými sa v nej platí. Tieto peniaze sa nazývajú národná mena. V tabuľke nájdete niektoré z nich.

národná mena

V mnohých európskych krajinách, ktoré sú členom Európskej únie sa používa spoločná mena - euro. Slovensko je tiež členom Európskej únie a od 1. januára 2009 sa aj u nás používa mena euro. Bankovky a mince sú symbolmi krajiny, ktoré prezrádzajú mnohé o jej minulosti, kultúre a tradíciách. Na území Slovenska má výroba mincí (razenie mincí) dlhú históriu. Už v druhom a treťom storočí pred našim letopočtom začali na našom území raziť prvé strieborné a zlaté mince Kelti. K najlepším minciam, ktoré Kelti v Európe vytvorili, patria veľké strieborné mince bratislavského typu z prvého storočia pred našim letopočtom, nazývané biateky. Od stredoveku boli na našom území viaceré mincovne na razenie mincí, a to v Bratislave, Nitre, Košiciach, Smolníku, Kremnici a v niektorých ďalších mestách. V súčasnosti existuje už iba jedna - mincovňa v Kremnici, ktorá v roku 2007 oslávila 675. výročie jej vzniku. S rozvojom používania peňazí súvisel aj vznik bánk, ktoré boli známe už v stredoveku. Slovo banka označovalo pult alebo stôl, za ktorým stál alebo sedel ten, kto s peniazmi narábal. V bankách sa peniaze sústreďujú a banky s nimi aj obchodujú - požičiavajú ich (predávajú) za úroky. Hodnota úroku sa vyjadruje v percentách za nejaké obdobie, napríklad za rok (označenie pre percentá je %).

Znamená to, že kto si z banky požičia peniaze, vráti jej nielen to čo si požičal, ale aj niečo navyše - poplatok za požičanie peňazí - čiže úrok. Takto požičané peniaze sa volajú úver. Cenou peňazí je potom úrok, ktorý banka dostane od toho, kto si od nej požičal. Rovnako je to aj s peniazmi, ktoré si v banke uložíme, aby sme si ich tam šetrili. Keď si ich chceme z banky vybrať, banka nám vráti nielen to, čo sme si tam uložili, ale navyše úrok - poplatok za to, že sme jej peniaze požičali.

Príklad

Jedna stará bájka hovorí o tom, ako jeden muž nepožičal peniaze druhému, aj keď ich mal dosť. Namiesto toho ich schoval na tajnom mieste. Niekto ho ale pri tom videl a tie peniaze mu zobral. Muž bol veľmi smutný hlavne preto, že peniaze nepožičal. Tiež aj preto, že keby sa mu nestratili, mohli mu v budúcnosti priniesť ďalšie peniaze. Keď stretol toho muža, čo si od neho chcel požičať, nariekal nad stratenými peniazmi a ľutoval, že mu ich nepožičal, pretože sú teraz pre neho úplne stratené. Druhý muž mu povedal: "Nerob si starosti. Predstav si, že sa ti peniaze nestratili a na to tajné miesto, kde si ich mal schované, polož kameň. Veď aj keď si ich mal, tak si ich nepotreboval. Takže si teraz môžeš myslieť, že si o nič neprišiel." Veru tak. Z toho, čo človek nevyužíva a ani nebude využívať, nemá ani väčšiu ani menšiu škodu. Takže vlastne nezáleží na tom, či to má, alebo nemá.

Antifón, 5. stor. pred n. l.

(podľa zlomku B 54 zo Stobaia)


Aké je z tejto bájky ponaučenie? Peniaze môžeme schovať alebo ich investovať. Ak si ich schováme pod posteľ alebo do ponožky, nemusí nám ich niekto ukradnúť, ale skôr či neskôr časť z nich stratíme, pretože budú znehodnotené infláciou. Inflácia znamená znehodnotenie peňazí a vyjadruje sa v percentách. Napríklad ročná inflácia 10 % znamená, že to, čo v januári na začiatku roku stálo 100 € bude na konci roku v decembri stáť 110 €. Čiže s tou istou bankovkou v hodnote 100 eur si budeme môcť na konci roku kúpiť už len časť toho, čo sme si za ňu kúpili na začiatku roku. Ak peniaze investujeme alebo uložíme do banky, môžu sa zhodnocovať - ak úrok bude väčší ako inflácia.


Peniaze môžeme použiť dvomi spôsobmi:

Investovať znamená, že sa dnes niečoho vzdáme, aby sme niečo iné, alebo niečo viac získali v budúcnosti. Obetujeme teda nejakú dnešnú hodnotu za hodnotu budúcu. Je to presne ako v tom prísloví o vrabcovi v hrsti a holubovi na streche. Zatiaľ čo dnešnú hodnotu máme istú, aj keď menšiu (vrabec v hrsti), je budúca hodnota vždy neistá, aj keď môže byť väčšia (holub na streche). S investovaním je preto vždy spojený čas (môže uplynúť aj niekoľko rokov, kým sa nám peniaze vrátia) a riziko (nemusí sa nám vrátiť viac peňazí, ako sme investovali). Preto je potrebné dobre si premyslieť ako budeme investovať.

Naspäť